,,Žiadny ľudský systém, bez ohľadu na to ako starostlivo a idealisticky bude vytváraný, nedokáže stvoriť lepší svet. Všetky systémy v konečnom dôsledku zlyhajú na sebeckosti a chamtivosti jednotlivcov. Odstránenie chudoby je nemožné a v mnohých prípadoch (ako to dobre vie každý, kto niekedy navštívil Tretí Svet) nízky finančný príjem nebráni šťastnému životu, skôr naopak.
Iba jedna vec je dôležitá – vnútorná zmena k lepšiemu, ktorú môže jednotlivec uskutočniť vďaka pomoci od niečoho čo nás presahuje. Ja používam pomenovanie Boh a z vlastnej skúsenosti viem, že s Božou pomocou dokáže človek uskutočniť veľmi radikálne zmeny vo vlastnom živote a následne aj v širšom spoločenstve. Čím viac ľudí prežije Božiu prítomnosť, tým lepším bude svet“.
Stewart Lanei
Mier medzi ľuďmi – to neznamená iba stop zbraniam, neprítomnosť vojny. Je to ustavičné úsilie o spravodlivosť vo svete, práca v prospech spravodlivosti. Zahŕňa rešpektovanie každej ľudskej bytosti s jej základnými právami a slobodou. Vylučuje akúkoľvek rasovú, náboženskú či kultúrnu diskrimináciu. Zaručuje právo na život, územie, potravu, vodu, na vzdelanie a sebaurčenie človeka.
Tolerancia, ktorá nadobúda na význame vo všetkých oblastiach kultúry a je hodnotou v sociálnej náuke Cirkvi, je v službách prirodzeného práva. Kresťanstvo prinieslo úplne nový pohľad na človeka a jeho základnú hodnotu – ľudskú dôstojnosť. Človek je natoľko dôležitý, že sám Boží Syn prichádza priniesť obetu, aby ho zachránil od večnej záhuby. Už to nie je len akási smrteľná nádoba, ktorú homérovskí bohovia ľubovoľne napĺňajú vášňami a citmi, ktorá je len akousi hračkou v ich rozmarných rukách. Paradoxné pritom je, že potreba vykúpenia, ktorú hlása kresťanstvo, sa pre pohanských mysliteľov zdala byť dehonestáciou človeka, ktorý má sám svojimi schopnosťami vzdorovať osudu alebo ho naplniť, pretože je v ňom niečo natoľko božské, že vykúpenie nepotrebuje.
Spomedzi večných otázok, na ktoré sa pokúšajú odpovedať náboženstva, sú najstojčivé najmä tie, ktoré sa dotýkajú existencie zla: ak životu dáva zmysel šťastie, odkiaľ prichádza zlá moc, čo sa naň vrhá, aby ho zničila? A prečo? Prečo jestvuje fyzické zlo, choroba, utrpenie a smrť? Je to trest? Tak prečo potom trpí aj nevinný? Pravdu povediac, zlo pred nami občas vystáva v takej šírke, že sa zdá, akoby nejaký zlovestný boh pracoval na zničení sveta v nás i mimo nás. A skutočné medzi najstaršími odpoveďami na šírenie zla nachádzame správy o tom, ako bohovia vyhubili ľudí (napríklad potopa). Jestvujú však aj iné odpovede na zlo a hriech. Budha vyzýva ľudí, aby v sebe vykorenili túžbu, lebo v nej vidí zdroj ľudského utrpenia. Židia považujú nešťastie za súčasť Božej výchovy: Boh pripútaš ťa nešťastie, aby vyvolal vnútornú premenu človeka a táto premena privedie človeka k šťastiu. Sú to veľmi rozdielne odpovede, ale každá navrhuje riešenie... Kresťania napríklad veria, že Boh zachránil svet prostredníctvom svojho syna Ježiša Krista, ktorý zvíťazil nad zlom a smrťou.
V Biblii sa píše: „Ak niekto vyhlasuje: ‚Milujem Boha,‘ a predsa nenávidí svojho brata, je luhár.“ (1. Jána 4:20) Ježiš dokonca povedal: „Stále milujte svojich nepriateľov.“ (Matúš 5:44)
Koľko náboženstiev sa podľa vás zapája do vojen? Či sa nám to páči alebo nie musíme si pripustiť, že veľké množstvo konfliktov v celom svete spôsobilo náboženské presvedčenie. Aj keď veľa náboženstiev má predstavu o spravodlivosti, (bez násilia) permanentne sa na svete stretávame s konfliktami, ktoré vznikli v rámci ,,nepochopenia sa“ rôznych náboženstiev, alebo ich odlišností. V stredoveku to boli v rámci Európskeho kontinentu jednak konflikty v rámci kresťanstva (katolíci, evanjelici, protestanti a td.) a zároveň medzi kresťanmi, židmi a moslimami. Po objavení amerického kontinentu v roku 1492 a následnej kolonizácii, boli miestni obyvatelia dovezenými misionármi z Európy, často násilne ,,presvedčovaní“ ku kresťanskej viere. Aktuálna téma násilia na Blízkom východe, medzi židovským a moslimským obyvateľstvom, nábožensko-etnické nepokoje na Africkom kontinente. Náboženské konflikty v Iraku, Afganistane, Tibete, Indii, Indonézii, Sudáne a inde vo svete. Scott Peck sa v práci pod názvom V jiném rytmu, vyjadril k náboženstvu v tom smere, ,,že svetové názory sú náboženské a všetky vojny sú ,,sväté“. Pokiaľ sa chceme vystríhať vojen a vojenských konfliktov, potom musíme začať rozvíjať intelektuálne modely, ktoré budú rozlišovat medzi skutočnými a falošnými náboženstvami, pravými a nepravými prorokmi, medzi integrovanými a neintegrovanými svetovými názormi. Jedinými normami budú tie, ktoré dokážu poraziť ostatné na krvavom bojišti. Aj keď komunita musí a môže integrovať rozdielnosť názorov a náboženstiev, neznamená to že každá náboženská myšlienka a prax je rovnako vyspelá a platná. Klam môže byť poznaný podľa jednostrannosti a neschopnosti zahrnúť celok.“
Väčšina náboženstiev učí, že duša alebo duch je neviditeľnou súčasťou človeka a že prežíva smrť tela. Túto náuku využívajú mnohé náboženstvá na vykorisťovanie svojich členov, keď požadujú peniaze za modlitby za duše zosnulých. Biblia však učí niečo iné. „Duša, ktorá hreší — tá zomrie.“ (Ezechiel 18:4) „Živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič.“ (Kazateľ 9:5) Ježiš učil, že mŕtvi budú vzkriesení — čo by bolo zbytočné, keby ľudia mali nesmrteľnú dušu. (Ján 11:11–25) Učí vaše náboženstvo, že duša nezomiera?
Na medzinárodnej konferencii vo Vatikáne o sociálnej náuke cirkví, sa k problémom spravodlivosti a dobra v kontexte multikultúrnosti vyjadril aj arcibiskup Marcela Sáncheza Soronda, vo svojom príspevku uvádza, že: ,,V dnešnej multikultúrnej spoločnosti zdôraznil ako určitý „metafyzický prológ“ každej ľudskej bytosti skutočnosť, že človek ako taký je capax Dei, takže dialóg medzi kultúrami možno postulovať na báze hľadania duše každej kultúry, ktorou je náboženstvo. Filozofický základ medzináboženského dialógu, ale i sociálnej náuky Cirkvi spočíva v tom, že existuje Boh, ktorý je pôvodcom sveta i človeka, človek je jeho obrazom a musí s nám nadviazať určitý vzťah. Človek ako „vikár Boží“ na svete je povolaný svojou prácou rozvíjať Boží stvoriteľský projekt. To je teoretická rovina. A na praktickej rovine filozofickým východiskom je skutočnosť, že každý človek má určitý „inštinkt“ dobra, čosi, čo ho vedie k tomu, aby konal dobre a chránil sa zlého. Ide o základný etický inštinkt, súčasťou ktorého je aj povolanie vytvárať s inými ľuďmi rôzne formy spoločenstiev. Vo vnútri týchto spoločenstiev existuje evidentná dostredivá požiadavka priateľstva, spravodlivosti a slobody medzi ľuďmi. Ako však nadviazať vzťah priateľstva, spravodlivosti a slobody so všetkými ľuďmi v rámci celosvetového spoločenstva? Tu vstupuje do hry politika v plnom zmysle slova – ako úloha vytvoriť inštitúcie mieru a spravodlivosti (ako jej základného predpokladu). Sociálna náuka predstavuje dynamický prínos Cirkvi do formulácie konkrétnych požiadaviek, vyplývajúcich z tejto úlohy.“
Nie je žiadnym tajomstvom, že v mnohých krajinách sveta dochádza k častému a niekde dokonca k sústavnému porušovaniu základných práv človeka. Keď sa pozrieme do minulosti vidíme určitý pozitívny vývoj. Po druhej svetovej vojne si ľudstvo uvedomilo, že je potrebné niektoré práva vyhlásiť a uzákoniť, aby bolo možné postihovať porušovateľov základných ľudských práv, a aby bola zjavná verejná norma, ktorá vyjadrí aké sú základné ľudské práva a na základe čoho sú záväzné pre všetkých.
Cirkvi si uvedomujú, že nemôžu mlčať najmä v krajinách, kde dochádza k sústavnému porušovaniu ľudských práv (hlavne na Africkom kontinente a v Ázii), kde človeka nevnímajú ako slobodnú a zodpovednú ľudskú bytosť, ale kde je iba tovarom. V týchto oblastiach pracujú a pomáhajú mnohí ľudia a to z vlastného presvedčenia a vlastnej viery v slobodu a spravodlivosť. Cirkvi aj prostredníctvom svojich vyslancov (lekárov, misionárov, rádových zdravotných sestier) pripomínajú, že každý človek má svoje práva, ktoré mu vyplývajú z jeho ľudskej dôstojnosti.
,,Mnohí ľudia právom očakávajú od cirkví a od náboženských spoločností, že sa v prvom rade postavia na stranu utláčaných a prenasledovaných, na stranu ľudí, ktorým sú upierané základné ľudské práva. Katolícka cirkev si uvedomuje, že je potrebné hľadať cestou dialógu a spoločného hľadania také riešenia, ktoré nezostrujú triedny boj a nezvyšujú triednu nenávisť. Posolstvo Cirkvi je posolstvom pokoja, a pokoj je dielom spravodlivosti. Ak na svete vzrastie spravodlivosť, prinesie so sebou viac pokoja...“
[
b]autor: Prengel, 2008[/b]
Použitá literatúra:
Scott, P.M.: 1994. V jinem rytmu, Olomouc: Votobia 1985 KOŠČ, S.: 2007. Spoločné úsilie za integrálny a solidárny humanizmus, In: PF KUR, Duchovný pastier, 1/2007
Červeň, J. In: www.cerven.blog.sme.sk, 19.06.2007
Weber, M. Sociologie náboženství. Praha: Vyšehrad 1998
Predmet: Re: SPRAVODLIVOSŤ A NÁBOŽENSTVO 
Pi január 15, 2010 11:00 pm
